Ak má byť raz na Slovensku lepšie, mali by sa Slováci viac začať podobať na hobitov

Dávid a Viki,,Pripútajte sa, prosím, o pár minút odlietame,“ povedala mladá sympatická letuška. Bola som v totálnom strese…

Nie kvôli lietaniu, s tým nemám žiadne problémy, ale už o 3 hodiny a pár minút som sa mala ocitnúť v meste, kde som ešte nikdy nebola (konkrétne v Dubline). Na Dublin som sa tešila, vystresovaná som bola z toho, že som mala cez víkend bývať  v úplne cudzej (teda pre mňa cudzej) írskej rodine.

Dublin 1

,,Však ja tam umriem od hladu! Nebudem si vedieť nič vypýtať,“ povedala som s plnou vážnosťou. ,,Neumrieš!“ povedal chlácholivým hlasom oco. ,,Predsa tri dni bez jedla prežiješ,“ dodal rýchlo. ,,Hneď sa mi nezdalo, že by si si zo mňa nespravil srandu,“ zahlásila som okamžite. (Nič v zlom, ocko, ja mám na tebe rada práve to… všetko berieš táák… hmm… optimisticky :D).

Dublin 2

Od stresu som v lietadle prečítala 5 kapitol z knihy “Alica v krajine zázrakov,“ ale aby ste si nemysleli, že to bolo také jednoduché, čítala som ju v angličtine. Asi som si myslela, že mi to pomôže, alebo niečo také. 😀

Dublin 3

Pristátie bolo v poriadku a na letisku sme tiež nemali žiaden problém. Nasadli sme na autobus a šli na miesto, kde sme sa mali stretnúť s už spomínanou írskou rodinou. Čím viac sme sa blížili, tým viac som sa bála. ,,Ach jaj, už je to tu…“ pomyslela som si, keď som videla auto blížiace sa k nám. ,,Goodevening!“ pozdravili sme sa. Potom sa môj „vaterinko“ začal rozprávať s Barrym (otec v tej rodine, do ktorej som šla), ale vôbec som ich nevnímala. Neskôr som sa rozlúčila s „vaterom“, nasadla do auta a vyrazili sme. Najprv bolo v aute hrobové ticho, ale potom sme sa rozprávali a prekvapivo veľa som rozumela. Cesta k nim domov nebola dlhá. Keď sme došli, rýchlo som sa zoznámila s mamou Fionou a dcérou Jessicou, dali sme si horúcu čokoládu a šli sme spať.

Dublin 4

8:00 mi zazvonil budík a ja som si uvedomila, že mám pred sebou turnaj. Vstala som, obliekla sa, umyla, najedla a vyrazili sme. Po ceste sme vyzdvihli Annu (Jessicina  kamarátka) a aj s tou sme sa rýchlo zoznámili.

Dublin 5

O turnaji nemám moc čo povedať. Len to, že som skončila druhá a len tak som sa porozprávala s tromi ľuďmi, ktorí tam boli, ale nikdy predtým som ich nevidela. Všetci boli veľmi priateľskí… ako by povedal môj „vater“: „Oni sú ako hobiti… veľmi priateľskí“ a potom dodal: „…myslím, že ak má byť raz aj u nás lepšie, mali by sme začať tým, že budeme milí k druhým ľuďom. Dokonca aj k úplne cudzím ľuďom.  Veď vieš, ako ten vodič v električke, alebo tí colníci…“ (ako vždy mal pravdu).

Dublin 6

Keď sme prišli k nim domov, umyla som sa, dala si horúcu čokoládu s marshmellows (ak váhate, že by ste to skúsili, tak kľudne, lebo je to veľká mňamka :)). Trošku sme si s Jessicou oddýchli a neskôr nás aj s Annou zobrali Jessicini rodičia do reštaurácie Nando´s. K tomu môžem povedať len jediné. Jedlo tam bolo výborné. 🙂

Dublin 7

Späť k nim domov sme šli samy tri vlakom. Anna, keďže býva inde, vystúpila skôr a my s Jessicou sme pokračovali ďalej. Keď sme vystúpili, stretli sme sa s jej rodičmi a po ceste domov sme si sadli v nejakom podniku na džúsik. 🙂 A potom zas domov a spať. 🙂

Dublin 8

V nedeľu ráno mala Jessica svoj program, tak ma zobrali Fiona a Barry do nejakej prírodnej rezervácie pri Dubline a tam bolo tak nádherne, že sa to ani opísať nedá. Taká čistá krása.

Dublin 9

Vrátili sme sa z dopoludňajšieho výletu „domov“. Zobrala som si veci a vyrazili sme k hale, kde sme mali vyzdvihnúť „vaterinka“. Rozlúčili sa a pokračovali autobusom na letisko. ,,Vaterinko, vieš čo?“ „Hm?“ „Tam sme boli na večeri. A pozri tam! Tam som sa rozprávala s takou milou babou a hentá časť kopca sa volá tak. A tá druhá zasa tak. Z tejto skaly bol postavený prístav. Oni dnes idú kupovať vianočný stromček a waaaau, ahá aký pekný dom tu je!“ …asi takto vyzerala cesta v autobuse a aj v lietadle. No, jednoducho krásny výlet. 🙂

Dublin 10

(A ešte vám musím nažalovať na môjho narcistického ocinka… na letisku som si dala (ako inak) horúcu čokoládu. A „vaterko“ so mnou chcel mať veľmi fotku, tak sa spýtal, či sa neodfotíme v zrkadle. 😀 On, ktorý bol vždy proti tomu, aby som sa fotila atď., sa so mnou chce odfotiť. A ešte k tomu v zrkadle! Radšej sme poprosili nejakých turistov. A oni nás odfotili. 😛

Dublin 11

Čo ti poviem, milé Írsko… čau, ďakujem za všetko a zase o rok dovidenia! A sľubujem, budem milá k ľuďom. 😉

Adios!

Autor fotografií i textu: Viki Králička


Pozn. autora: vaterinko – čítaj faterinko

Share
Tento obsah bol zaradený v Young guns a označkovaný ako , , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *