Fero

FeroKeď sme v meste spolu s kamarátom Ferom…

Mohol som mať tak devätnásť – dvadsať, keď som sa naučil hrať na gitare. Nič extra, len pár akordov, nejaký rytmus a vybrnkávanie. Začal som brávať gitaru so sebou kamkoľvek som šiel a keď  bola chvíľa času, vždy som si trochu zabrnkal a zabliakal. 😉 Raz, keď som si takto pospevoval v Starom meste, spýtal sa ma náhodný okoloidúci, kde mi má hodiť peniaze. Ostal som naňho pozerať ako puk. Napokon som otvoril púzdro a on tam hodil nejaké mince. Tak sa stalo, že som si začal ako študent privyrábať hraním v meste… niektoré veci k nám prichádzajú tak nejako mimovoľne, neplánovane, no i tak nám dokážu riadne zamotať život. 😉

Teraz späť k Ferimu… rozmýšľam, kedy sa k tomu všetkému priplietol Fero, ale neviem si spomenúť. Hádam ma doplní, až si prečíta tento text. Ja sa teda zatiaľ obmedzím na niekoľko situácií, ktoré si ešte ako tak pamätám, možno to budú tie, ktoré si chcem pamätať, lebo ľudská pamäť je zvláštna a nevyspytateľná. 😉

Hrali sme na Hviezdoslavovom námestí. Asi Help a Yesterday, a potom California dreaming … a počas tejto piesne sa začali pridávať ďalší a ďalší ľudia a keď sme končili, spievalo nás aspoň tridsať a mne napadlo, že ak sa ešte stále niekde nájde toľko spolupatričnosti a nádeje, tento svet nie je celkom stratený. 😉

Bola strašná kosa, určite bolo pod nulou. Stretli sme sa na Hlavnom námestí a začali hrať. Po chvíli nám začali odchádzať hlasivky. Vytiahol som pastilky na hrdlo, ktoré som mal pre tento prípad pripravené vo vrecku. Pastilky zabrali, opäť sme mali hlas a spievali ako o dušu. Postupne sme zjedli celý balíček. Keď sme si neskôr v krčme pri pive čítali príbalový leták, stálo tam: „Nadmerné užitie pastiliek môže spôsobiť hnačky a žalúdočné obtiaže.“ A mne napadlo, že je celkom dobre, ak sa skrátka niekedy nenaplní ten najhorší, v našom prípade, najsmradľavejší variant 😉

 

(vtedy ešte iba) Frajerka (teraz už moja žena) bola v nemocnici. Vravím Ferimu, reku, poďme jej zahrať a on? O pol hodinku sme hulákali pod oknami Yesterday. A tak mi napadlo, že je fajn mať priateľov, ktorí občas pomôžu len tak… z priateľstva. 😉

 

Zavolal som Ferimu, že mám chorého kamoša. Rakovina 🙁 a že chcem preňho zarobiť nejaké prašule na alternatívnu liečbu. Jednoducho nahráme nejaké piesne a budeme to potom predávať. Stretli sme sa v kostole cirkvi Bratskej a spolu s niekoľkými ďalšími nahrali za jedinú noc 14 piesní (z toho desať vlastných a štyri beatlesovky), ktoré sme potom nahrali na kazety a predávali. Zarobili sme okolo 20 000 SK. Liečba nezabrala, ale dala môjmu kamošovi nádej na ďalšie dva roky. Keď mi jeho rodičia oznámili, že je koniec, v duchu som si povedal …aspoň sme to skúsili… niektoré veci človek musí skúsiť, inak by sa do konca života zožieral myšlienkou, čo by bolo, keby…

Keď sme v meste spolu s kamarátom Ferom… je to fajn. 😉

 

PS: Feri, očakávam, že doplníš nie len podrobnosti nášho spoznania sa, ale aj nejaké ďalšie príhody, ktoré mojej stareckej pamäti nejako unikli. 😉

Autor článku: Dávid Králik

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *