Gule a hodnoty… Challengest!

Challengest - logo„Človek ide okolo kancelárie a počuje odtiaľ smiech. Dosť divné. Veď v práci nie sme pre zábavu, ale pre prácu a tá je nutným zlom. Toto treba uviesť na správnu mieru,“ vravím si a otváram dvere…

Čo ste zač?

LUKÁŠ: Challengest.

To je čo?

DODO: Sme vyzývatelia.

Koho vyzývate?

ANDREJ: No, my vlastne len sprostredkúvame výzvy iných.

Challengest - tím

Koho výzvy a komu ich sprostredkúvate?

ANDREJ: Výzvy firiem pre študentov.

Rozumiem správne, že ste dohadzovači?

ANDREJ: V podstate áno. Firmy oslovujeme, aby dávali študentom challenge a študentov zas motivujeme, aby tieto challenge prijímali a pasovali sa s nimi. Súčasne by sme chceli vytvoriť nejaký social network niekde medzi „príliš osobným“ Facebookom a „príliš pracovným“ linkedin-om, na to aby sa tam študenti stretávali a boli v interakcii s firmami.

Majú dnešní študenti záujem o dvíhanie hodených rukavíc?

LUKÁŠ: Myslím, že áno. Aj keď im treba trošku pomôcť, aby ho objavili 😉

Ako tomu mám rozumieť?

DODO: Viete, hlavný problém je, že súčasné firmy hovoria príliš vzdialeným jazykom, ktorému študenti nerozumejú. Stačí, ak študentom pomôžeme pochopiť zadanie a nejeden študent sa chytí.

A čo z toho študenti vlastne budú mať? Z uchopenia nejakej výzvy?

LUKÁŠ: Jednak sa otestujú, zistia, ako sú na tom v konkurencii ostatných študentov, ale súčasne získajú pracovnú skúsenosť, rozhľad a možno už teraz v predstihu zistia, čo vlastne chcú. No a okrem toho majú možnosť prejaviť sa v rámci anonymného davu.

Challengest - družstvo

Rozmýšľam, či svojim spôsobom nepripravujete študentov, aby raz boli šťastní v zamestnaní.

LUKÁŠ: V podstate áno. Dnešná škola, práve tou svojou izolovanosťou, nedokáže dať študentom reálny pohľad na pracovnú náplň tej či onej pracovnej pozície. Preto študent prichádza celkom nepripravený a často je frustrovaný a sklamaný, lebo si predstavoval, že bude robiť celkom niečo iné.

A čo firmy? Prečo by ich to malo zaujímať?

ANDREJ: Firmy dostanú nové impulzy a nápady. No čo je pre nich možno ešte dôležitejšie, dostanú možnosť  objavovať nové mladé talenty a v optimálnom prípade si pripravovať svojich potenciálnych zamestnancov.

Challengest - rad

Vyzerá to veľmi optimisticky, akože všetko do všetkého zapadá. Pre takého jednoduchého človeka akým som, to znie ako super vec bez komplikácií.

DODO: Tak to tak nechajme. Vy vôbec nie ste jednoduchý! (smiech)

Tak inak. Je tu niečo, čo vám robí vrásky?

DODO: Zádrheľom je proces vo firmách. Majú plánované procesy a do tých sa ťažko vstupuje. V niektorých firmách trvá zavedenie projektu do chodu firmy aj pol roka.

Ako by sa tomu dalo predísť?

ANDREJ: Asi by firmy mohli do budúcna plánovať nejaký priestor na neočakávané nápady a zmeny.

Máte už aj nejaké konkrétne výsledky?

ANDREJ: Spolupracujeme s viac ako 20 firmami, realizovali sme viac ako 15 challeng-ov. Dobrou referenciou sú hlavne  študenti, ktorí získali prácu na základe riešenia challenge-ov.

Vráťme sa späť k vám, ako tímu.

DODO: Jasné, to nám nerobí problém, hovoriť o nás a chváliť nás. 😉

Kto to celé začal?

ANDREJ: Skromnosť mi nedovolí prehovoriť. 😉

Dobre, už vieme, kto to začal a ako ten skromný mladý muž dal dokopy taký skvelý tím?

ANDREJ: Intuitívne.

Akože išiel po ulici a ukazoval na ľudí prstom? Ty poď a ty a ešte, ty v tom rohu…

ANDREJ: Nie celkom. Poznali sme sa už pred tým, ale poznal som aj kopu iných ľudí a tých som neoslovil. Týchto som oslovil, lebo som cítil, že sú to tí praví.

Challengest - akcia

Tí praví? To znie ako ponuka na sobáš. 😉

ANDREJ: Tí praví v mojom slovníku znamená: Zaujímaví ľudia, vyznačujúci sa charakterom a hodnotami a tiež skutoční lídri.

Ten charakter a hodnoty chápem, ale je nutné, aby bolo v tíme viac lídrov? Nestačí jeden?

ANDREJ: Ja verím, že to je dôležité. Videl som to vo viacerých projektoch, kde vďaka líderským schopnostiam dokázali ťahať firmu viacerí a nebolo všetko len na jedinom človeku.

Asi by sme si mali ujednotiť pojem líder.

ANDREJ: Pre mňa nejde o človeka, ktorý je dominantný a sebapresadzujúci. Ja osobne v lídrovi vidím človeka, ktorý je dostatočne vyzretou osobnosťou, aby dokázal zastrešiť svoj diel práce a ostatní sa mohli naňho spoľahnúť. Tiež však musí mať „gule“, ísť do nových nápadov.

Hodnoty, líderstvo a gule, budem si pamätať. A toto ste intuitívne vycítili u chalanov, ktorým ste následne zavolali?

VŠETCI: (Smiech, teda skôr rehot ;))

ANDREJ:  Tak nejako.

Volali ste im kedy?

ANDREJ: Február 2012.

A čo nasledovalo po tom telefonáte?

ANDREJ: Najskôr nejaké individuálne stretnutia a potom spoločné.

Pamätáte si svoje prvé stretnutie?

LUKÁŠ: Jasné. Bolo 6:30 ráno, v miestnosti 2 x 2 metre! To sa nedá zabudnúť.

Jeminenku, čo ste sa zbláznili, prečo tak skoro?

LUKÁŠ: Boli sme v tom čase ešte zamestnaní, takže sme to riešili mimo pracovnú dobu. Prácu sme končili rôzne a nedalo sa nám nájsť spoločný popoludňajší termín, takže sa nedalo inak, len tak skoro ráno.

Tak si to ujasnime. Mali ste nejakú predstavu, že chcete niečo rozbehnúť, mali ste nejaké kontúry toho, čo chcete rozbehnúť, a tak ste sa stretli.

DODO: Áno.

A potom?

LUKÁŠ: Potom sme takýmto ranným stretnutiam holdovali ešte ďalšie tri mesiace, počas ktorých sme to celé pripravovali.

Ale hádam nie každý deň?

LUKÁŠ: Ale hej.

Ma porazí. A čo ste tam tie tri mesiace riešili?

DODO: Chystali sme detailný biznis plán. Čo sa bude robiť, ako sa bude robiť, kto bude za čo zodpovedný.

Challengest - západ

A čo vstupný kapitál?

ANDREJ: Od februára sme okrem príprav začali oslovovať investorov s touto myšlienkou a hľadali sme zdroje.

Vyzeráte ako mladé uchá, ako vás prijali investori?

DODO: Boli sme slušne oblečení. Okrem Lukáša, ten bol za dizajnéra, takže ten nemusel. 😉

Vidíte dnes nejaký posun, keď chodíte teraz k firmám a hovoríte im o možnosti zapojiť sa do tohto projektu?

ANREJ: Ono je to celkom iné. Vtedy sme zháňali investorov, dnes ponúkame partnerstvo… finálny produkt. Samozrejme, isté veci sú však rovnaké.

Napríklad?

ANDREJ: Rozdielnosť jednotlivých investorov a firiem. Každý investor má iné predstavy a rovnako aj firmy majú rozdielne požiadavky, takže úspech je z časti daný veľkou dávkou prispôsobivosti. Stretli sme investora, ktorý očakával podiel zo zisku, iný zas očakával perfektné tabuľky, iného zaujímalo, kto sú ľudia v tíme, akí sú, odkiaľ sa poznáme. Ten posledný bol mne asi najsympatickejší, asi preto, že ja by som sa pýtal podobne, ak by som mal zainvestovať do nejakého tímu.

Kedy ste začali naostro?

DODO: Andrej začal v priebehu leta 2012, my ostatní v septembri.

Mnoho ľudí je nespokojných so svojou prácou a berú prácu ako nutné zlo, ktoré treba absolvovať, aby boli nejaké peniaze. Ako ste na tom vy?

DODO: My peniaze nemáme, ale práca nás baví. 😉

A okrem peňazí, je tu ešte nejaký rozdiel, ktorý vidíte pri pohľade na minulé zamestnanie a to súčasné?

ANDREJ: Asi hlavným rozdielom je, že pred tým sme robili na cudzom a teraz robíme na svojom so všetkými pozitívami aj negatívami, ktoré to prináša.

Challengest - fotenie

Také hlavné pozitívum?

DODO: Rozvíjame svoje myšlienky, nie myšlienky niekoho iného. Len aby to nebolo zle pochopené, aj pred tým sme mali prácu, ktorá nás bavila, no museli sme niektoré veci robiť inak, ako by sa nám páčilo. Teraz máme voľnosť, no súčasne i zodpovednosť.

A ak by ste mali zhodnotiť tím?

LUKÁŠ: Je tu trochu iná kultúra a nastavenie ľudí. Myslím, že sa tešíme do práce a chodíme sem radi. Myslím, že tu nemáme takéto hierarchické rozdelenie rolí, lebo nie je potrebné. Aby som to zhrnul. Sme tu super partia a robíme veci, ktoré si sami vymýšľame, preto to nie je o tom, že niekto zadá úlohu a keď sa náhodou nepozerá, tak sa ulievame.

Chápem, ak ma niečo baví, nerobím to preto, že mi to niekto uložil, ale preto, že to robiť chcem.

LUKÁŠ: „Nájdi si prácu, ktorá ťa baví a už nikdy v živote nebudeš musieť pracovať.“ povedal niekto a takto presne to pociťujem. Niekedy sa mi ani nechce ísť domov. A páči sa mi aj naša rozmanitosť.

Čiže je to o partii a nastavení ľudí?

ANDREJ: Áno, to je základ a k tomu sa pridávajú skúsenosti. Ale nie len o odborne zamerané skúsenosti z oblastí, ktorým sa venujeme, no zážitky, poznatky a skúsenosti z akejkoľvek oblasti života. Práve tie nám občas pomôžu vyriešiť vzniknutú situáciu neuveriteľne kreatívne a efektívne.

To znie celkom rozumne. Ale ako ste potom riešili konkrétne odborné veci, na ktoré už tie odborné skúsenosti boli potrebné?

DODO: Samozrejme, ak sme narazili na niečo, čo presahovalo naše možnosti a schopnosti, hľadali sme pomoc vonku. Nie sme supermani. Alebo že by hej?

Ta, čo vám na to povedať, chalani? Zabávate sa pri práci, nepotrebujete šéfa, aby vás kontroloval, dokonca občas chodíte do práce namiesto relaxu… je vám jasné, že až to raz zverejníme, vzbudíme verejné pohoršenie u normálnych ľudí?

LUKÁŠ: Veľmi radi takéto pohoršenie vzbudíme. Vlastne to aj zo srdca Challengest chce, aby sa študenti čím skôr pohoršili nad ľuďmi, ktorí pracujú ako nutné zlo. A aby čím skôr začali hľadať, čo je ich poslanie, čo ich baví, a v ktorej práci budú šťastní. Aby neboli na pohoršenie.

…hor sa pohoršiť nutné zlo! 😉

Ďakujem za rozhovor.

PS: Rozhovor bol autorizovaný a supermani z Challengest v prepise nič nezmenili. 😉 

Pýtal sa: Dávid Králik

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo to hovoríte? a označkovaný ako , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *