Janko, Veve a ja

Mobil - úsmev a mračenieJanka som spoznal pred temer dvadsiatimi rokmi. Bolo to na akcii Červeného kríža, ktorá sa konala v Mlynčekoch. Robili sme tam program pre decká, ktoré boli pre nejaký zdravotný hendikep umiestnené v špeciálnych internátnych zariadeniach. Janko bol jedným z týchto detí.

Ideme autom z tréningu. Zazvoní mi mobil. Len jedno zazvonenie a potom stíchne. A o chvíľu zas. A zas. Pozriem na display a vidím, že to je Janko. Už niekoľko rokov takto fungujeme. Janko ma prezvoní a ja mu zavolám naspäť. Porozpráva mi, čo má nové, popýta sa, čo mám nové ja, pýta sa na ženu a deti, ja na kamarátov a kamarátky. Vzal som telefón a zavolal mu nazad s tým, že som momentálne za volantom a nechcem teraz telefonovať. Telefonát bol slušný, no súčasne stručný a neosobný. Keď som zložil, ozvala sa Veve, ktorá sedela vedľa mňa a celý rozhovor počula: „Prečo si ho tak zrušil. Veď on je sám v ústave, bez rodiny. Mohol si byť milší a nie taký… nemilý…

Napadlo mi, že som sa mohol snažiť Veve nahovoriť, aké nebezpečné je telefonovať za jazdy a tvrdiť jej, že práve toto bol ten dôvod, ale bolo mi jasné, že o tom to celé nebolo. Neuverila by tomu… a myslím, že ani ja by som neuveril. Tak som jej len poďakoval za upozornenie a sľúbil, že sa Jankovi ospravedlním, až s ním budem najbližšie volať.

 

…je pekné, ak človeka učia ľudskosti vlastné deti… ďakujem Veve(rička:)

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *