Július Satinský: Viete, čo chcete?

Július Satinský. Nakreslila Viki Králiková(29.december 2002) Pripravil som v rámci svojho zábehu na miesto zahraničného redaktora v TA3 správu o akejsi rozvodnenej čínskej rieke. Potom prišla správa o smrti pána Satinského… bolo mi smutno…

(29.december 2012) Položil som majstrovi niekoľko otázok. Keď som si prečítal odpovede, napadlo mi, či sa za tým šarmantným úsmevom komika neskrýva hĺbka, o ktorej sa nikomu z nás ani len nesnívalo…

Július Satinský (1941 – 2002), recitátor, vyštudovaný pedagóg, herec, komik, dramatik, spisovateľ, autor literatúry pre deti a zaslúžilý umelec. Nezabudnuteľná súčasť komickej dvojice Lasica – Satinský, víťaz nad normalizáciou, glosátor, neúnavný prispievateľ do novín či časopisov, bádateľ slovenskej prírody (milovník čučoriedok ;)) a iných slovenských čŕt. Bol vyznamenaný Medailou Za zásluhy in memoriam a dokonca po ňom pomenovali aj planétku 15946 Satinský.

Moje rozhovory nebývajú štandardné. Skôr sú to rozhovory v pravom zmysle slova. Nevadí?

Prišiel za mnou s magnetofónom predstaviteľ internátneho rozhlasu. Položil otázku: „Kde ste sa s Lasicom zoznámili?“ Odpovedal som. Ale keď ostatné otázky boli takého typu, („Čo robíte vo voľnom čase?“ „Aké je Vaše obľúbené jedlo?“ atď.) – vzoprel som sa a nenápadne som začal internátny rozhlas ťahať do pravdy. Kládol i naďalej napísané otázky od veci… ten študent bol stará štruktúra. Dosť ma to bolelo a štvalo. Nemám rád štandardné rozhovory.

Július Satinský. Nakreslila Veve Králiková

Július Satinský. Nakreslila Veve Králiková

Beriem ako nevadí. Naozaj sme my ľudia až tak nemožní?

Minulý rok som šiel trolejbusom do divadla. Svietilo slniečko, svet bol krásny, trolejbus poloprázdny. Za mnou sa bavila skupinka mladučkých tenistov s raketami v púzdrach. Ako sa to v Bratislave stáva, po maďarsky. Pri pivárni pristúpili dvaja tridsiatnici v džínoch, jeden mal aj náušnicu. Zadrapili sa do tenistov a o chvíľu ich mlátili hlava-nehlava. Teroristi sa vyvŕšili na gymnaziálnej mládeži, holými rukami rozdrapili trolejbusové dvere a zmizli v slnečnom bratislavskom popoludní…

To znelo, ako áno

Z toho všetkého mám v srdci mrazivý pocit, že v útrobách toho trolejbusu nás bolo viac a všetci sme sa dívali na teror akoby spätným zrkadlom! V skrytu duše som odhodlaný nabudúce hájiť aj fyzicky práva menšiny. Nesmieme dopustiť, aby terorista beztrestne ubližoval za bieleho dňa obyvateľstvu!

Ale bude to stačiť? Bude sa nám potom žiť lepšie?

Ešte by mohlo pomôcť byť sluhom i pánom.

Byť sluhom i pánom?

U nás je to zatiaľ tak, že sa cítime všetci pánmi. Nie a nie sa v pracovnom čase chovať podriadene. Ak si každý z nás ustráži svoj post kvalitného sluhu i kvalitného pána – svet bude rozprávka.

Július Satinský. Nakreslila Veve Králiková

Július Satinský. Nakreslila Veve Králiková

To sa ľahko povie, ale ako na to?

Úprimná nechuť k práci nám ostala na celý život. Inak ako znechutene sa tváriť ani nevieme. Nemusíme pracovať kvalitne, nemusíme mať radosť a preto sme tam, kde sme. Darmo máte ráno tisíckorunáčku – nemôžete si nič kúpiť, lebo vám nemajú rozmeniť. Všetko je to o ľuďoch a v ľuďoch…

Mám taký pocit, že nám chýba politická elita… schopní ľudia, ktorí by dokázali zmysluplne viesť túto krajinu.

Možno je rozdiel len v tom, že v civilizovaných krajinách vládne volič poslancovi, zatiaľ čo u nás je tomu práve naopak!

Ale ako byť voličom, ktorý vládne?

Tu nejde o politiku. Potrebujeme na Slovensku ľudí, ktorí budú zapálení pre vec. Za firmu, za svoju ženu, za svoju vieru, za svoju vlasť….

Július Satinský. Nakreslila Viki Králiková

Július Satinský. Nakreslila Viki Králiková

A to pomôže?

Áno, ale musí to byť zápal skutočný! Ak sa tento zápal iba hrá, škodí sa tým firme, žene, viere… i vlasti…

Dobre, občania všetko a štát nič?

Štát by mal umožniť k občanovi, aby sa nápadito dostával k bohatstvu a občan by mal z toho svojho súkromného bohatstva živiť štátny aparát.

Dcéra sa učila o symbióze, kde je základom vzájomná pomoc, dalo by sa to teda popísať práve takto?

Nikto nikoho by nemal okrádať. Štát bude dávať pozor, aby od „boháčov“ dostal svoje dane, a „boháči“ budú dávať pozor, aby dali štátu len toľko, koľko mu – podľa zákona – patrí!

Znie to múdro, skoro by som povedal, že univerzálna pravda.

Každá pravda sa dá odškriepiť kvalitnou polopravdou. Krásnou legendou. Ľudstvo nie je stavané na pravdu. Prežíva len preto, že nežije v pravde. Pravda zvíťazí – ale len občas. Keď vám teraz poviem, že čistenie zubov zubnou pastou je škodlivé (svetové stomatologické kapacity zistili, že zdravé zuby majú národy, ktoré si ich nikdy nečistili…) ani mi neuveríte. Tak, ako mi neuveríte nič o Jánošíkovi, alebo Mečiarovi. Ja sám som celý život presvedčený, že sv. Jozef stratil hlavu kvôli Panne Márii z čistej lásky a nie na nejaký pokyn „zhora“…

Tak teraz ste ma zmotali, čo ja s tým?

Dôležité je vedieť, čo chcete. Viete?

Ďakujem za rozhovor a tiež za všetky krásne chvíle pri S tebou mne baví svět, Nekonečnej nevystupovať, Troch veteránoch, Vesničke… a mnohých ďalších… ďakujem… a veľmi…

 

 

PS: Otázky k tomuto rozhovoru som položil 29. 12. 2012, odpovede dal pán Július Satinský v knižke „Karavána šteká, psi idú ďalej“ v decembri 1993. Rozhovor nebol autorizovaný…

Julo - pamätník

Pamätník Júliusa Satinského na Dunajskej ulici v Bratislave. Zdroj: wikipedia.org

Pýtal sa: Dávid Králik

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo to hovoríte? a označkovaný ako . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *