Moja práca je viac ako len odovzdávať dvakrát ročne vysvedčenie!

viktor6Dobrý život je proces, nie stav bytia.“ (Rogers)

Ako som tak zhruba počítal, absolvoval som za 8 rokov svojej praxe učiteľa a špeciálneho pedagóga viac ako 40 vzdelávaní, niekoľko vysokoškolských štúdií či atestácií. Rád sa vzdelávam, rád hľadám, ale keď som už po druhýkrát na druhom pracovisku objavil zelený plagát LEAF-u na nástenke zborovne, vedel som, že tentoraz to skúsim, že sa už nemusím vzdelávať pre vzdelávanie, ale pre život. Cítil som v tom tento závan neformálneho, ale osobnostného rastu, ktorý potrebujem. Úprimne, možno to bola aj chtivosť, že niečo ďalšie „absolvujem“. Neviem. Čo však istotne viem, že som nebol nikdy menej pripravený ako v októbri 2016, keď som začínal v neznámych podmienkach nového pracoviska a mal sa tam bohvieako nechať rozpitvávať feedbackmi a nechať sa opäť hodnotiť. Hektika rozbehu školského roka, nábeh na iné vyučovacie štýly mojich matematických predchodcov a do toho už aj tak trochu skeptika, či má učiteľstvo vôbec zmysel. Quo vadis edukácia?

viktor1

Po chodbe sa s tričkom „Moje deti majú super otca“ priateľsky približoval Dávid a už z diaľky ma zdravil. Moja prvá hodina, prišiel k ôsmakom, sadol si a ja som si opäť po toľkýkrát uvedomil, že moje formálne vzdelávania ma takmer nijako neposunuli smerom k lepšej výučbe. Aj som rozmýšľal, čo mu na hodine predvediem, ale zavrhol som to s pripustením, že v podstate učím najobyčajnejšie ako sa dá. Tradičná hodina. Hoci milujem svoju prácu, uvedomil som, si, že iskra v očiach nestačí. Tak sme začali spolupracovať. Žiadne očakávania z mojej strany. Niečo sme nakoniec vymysleli – ciele, zameranie. Prebehla spätná väzba mojich žiakov, mali ma spočiatku zidealizovaného, takže pozitívna podpora prišla. Ale ja som vedel, že moji žiaci moje hodiny kvôli matike moc nemilujú. Nerobím nič výnimočné, žiadne osobitné aktivity, tvorivú činnosť.

viktor4

Prešiel november, december a popri tisíc iných veciach, ktoré bežne v škole robíte, prebehli aj ďalšie 2-3 stretnutia s mentorom. Ten bol zjavne aktívnejší a veril tomu viac ako ja. Ešte počas vianočných prázdnin sme sa stretli a skúsili zanalyzovať situáciu a aktívnejšie popracovať na smerovaní. Ešte stále to nebolo ono. Jasné, mal som vytvorenú príjemnú štruktúru, naučil som sa urobiť si cielený plán činnosti, timemanagment skupinovej práce so žiakmi. Tak to nejako vyplynulo, že sme začali do hĺbky pracovať na skupinovej práci. Hneď na začiatku som si ale stanovil, že chcem nielen naučiť a zaujať žiakov matematikou, ale chcem, aby hodiny boli priestorom vyšších kompetencií, ktoré vlastne matematika uznáva ako veľmi potrebné – spolupráca, sebareflexia, efektívnosť, inklúzia, akceptácia a ešte čosi viac, čo nedokážem celkom presne pomenovať.

Prišiel štrajk, preťaženosť najvyššieho zrna, program zastal, ale zotrvačnosť a vytrvalosť detí dosiahla, že som skupinovú prácu automaticky zaradil do týždňového programu. Raz do týždňa sa proste bude pracovať v skupinovej práci podľa presného timemanagmentu so zameraním na pracovné a „životné“ kompetencie žiakov. Stále som mal ale pocit, že hoci robím niečo, čo vyzerá fakt dobre, chýbala tomu soľ, iskra improvizácie a samostatnosti, kde už človek nepotrebuje nič, iba byť prítomný a robiť všetko spontánne so zameraním na proces.

viktor2

Malo prísť ďalšie, v poradí už asi 11 stretnutie a padlo na ono ráno, stredu 9.marca. V škole práve prebiehala hĺbková inšpekcia. Nič príjemné. Na moju hodinu sa zhodou všetkých okolností zberá inšpektor, riaditeľka a mentor. V triede práve po bitke. Deti nerozdelené do skupín. A v jednom momente zo mňa padla tá škrupina. Povedal som deckám, nech sa rozdelia sami, majú lístočky, spolieham na nich. Prišiel som na hodinu, začali sme s trochou trémy, decká, netušiac o našej návšteve, hlásia, že sa cez prestávku podelili náhodným výberom. Krátky úvod, úvodná inštrukcia, dostávajú úlohu, behom 3 minút sa musia dohodnúť, čo kto bude robiť a už to fičí. Každá skupina pracuje na svojej úlohe. V závere už tradične, pre mňa tak dôležitý spoločný kruh na zemi. „Presádzam“ inšpektora, riaditeľku i mentora, aby sme mohli na ich mieste vytvoriť na zemi kruh. Sedíme so žiakmi v kruhu a dobrých 10 minút reflektujeme činnosť: „Každý povedzte od 1 po 10, ako sa Vám pracovalo v skupine.“ Skúšam, či zvládnu sa počúvať pri jednoduchých číselných hodnotách. V pohodovej atmosfére prejde kruh a decká spontánne dopĺňajú čísla o slovné vyjadrenia. Nakoniec hodnotím, čo som si všimol ja a uzatvárame hodinu oceneniami. Asi som si pri negatívnych pocitoch z inšpekcie ani nestihol všimnúť, že sa čosi udialo práve vtedy, keď sa mi zdal svet viac čierny ako biely.

viktor3

O týždeň prišla ďalšia hodina. A potom ďalšia. A blížil sa koniec. A moji šiestaci, ktorých by neskrotilo ani desať levov, pričom bitky a prekrikovanie boli na dennom poriadku, tak títo šiestaci dokázali akceptovať pravidlo zdvihnutej ruky, keď som žiadal o pozornosť a ticho. A keby len to, dokázali sa počúvať a sedieť v kruhu a…raz ten najnecitlivejší žiak s pubertou na krku povie: „pracovalo sa mi dnes výborne, aj keď ma mrzí, že som potom v závere vyrušoval druhú skupinu, keďže sme to stihli trochu skôr. Mohol som im radšej pomôcť.“ Toto už bola riadna sila!

viktor7Naše posledné stretnutie s Dávidom lemovala namiesto matematiky rogeriánska diskusia o filozofii výchovy a vzdelávania. S Rogersom som si stále viac uvedomoval: „Voľakedy som sa pýtal: Ako môžem vyliečiť či zmeniť tohto človeka? Dnes by som si túto otázku položil inak: Ako môžem vytvoriť vzťah, ktorý tento človek môže využiť pre svoj osobný rast?“ (Rogers)

Realisticky sa vraciam opäť do triedy, IRPU skončilo. Skupinová práca pokračuje v týždenných intervaloch. Moji žiaci sú v puberte a realisticky hodnotím, že matematiku ovládajú tak, ako väčšina žiakov Slovenska. Okúsil som však, že učenie je proces rastu. Môjho vlastného i rastu detí. Nejde o to, naučiť ich dvakrát viac učiva, ako učiteľ susednej školy. Dnes môžem sedieť so žiakmi a riešiť problémy medzi nimi v kruhu každé ráno pred vyučovaním alebo kedykoľvek je to potrebné a oni? Dokážu sa počúvať. Môžem s nimi plánovať. Dokážu spolupracovať aj s tými, ktorých si nevedeli vedľa seba ani predstaviť. Nie je to zázrak na počkanie, je to proces. Som neskutočne vďačný, že niekto vo mne opäť obnovil presvedčenie, že moja práca je viac ako len odovzdávať dvakrát ročne vysvedčenie…

viktor5

Autor: Viktor Križo, učiteľ na ZŠ Dubová, Bratislava


Pokiaľ vás Viktorov príbeh zaujal a radi by ste okúsili mentoring na vlastnej koži, nezisková organizácia LEAF práve otvorila nové kolo prihlasovania: www.irpu.leaf.sk

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo na to teta školníčka, Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , , , , , , , , , , , , , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *