Občas sa človeku chce kričať

čajkaToto bude divný text…

Mal som dvadsaťštyri. Bol som ženatý a popri výške som pracoval v rôznych nemocničných školách ako vychovávateľ. Vedenie striedalo moje pôsobiská, vraj aby si ma užili všade, keď už som taký uletený. Tentokrát ma prevelili na detskú ortópediu. Vošiel som na oddelenie a čakal. Prišla učiteľka v sprievode sestričky. Privítali ma a vzali na oddelenie. Mal som so sebou gitaru a nechápal, prečo je tam tak šero.

V prvej izbe bol chalanisko bez rúk. Mal len také kýpte. Vraj už má za sebou niekoľko operácii. Vypýtal si odo mňa lego. Nevedel som, čo robiť, a tak som mu ho priniesol a on z neho potom postavil za niekoľko hodín obrovský hrad. Nohami.

V ďalšej izbe bolo nejaké rómske dievča so skoliózou. Páčilo sa mu, keď som zahral „Ó maňo“. Pokúsilo sa zatancovať a rozplakalo sa od bolesti. Malo v chrbte po operácii nejaké tyčky, či čo.

V poslednej izbe ležali Rado a Martin. Obaja s diagnózou C40 (rakovina kosti). Na Radovej posteli sedel Marek, ktorý tiež pred časom ležal v tejto nemocnici. Tiež s C40. Aktuálne bol po amputácii nohy a ambulantne chodil na chemošku. Vtedy mi ani nenapadlo, že

 

sa s Marekom staneme najlepšími priateľmi

ho požiadam, aby bol Vikuškiným krstným otcom

to prijme

sa spolu opijeme na opekačke a budeme spievať Golden Slumbers

s ním budem jesť odporný ružový puding tesne pred koncom

bude mať pohreb na moje dvadsiate piate narodeniny

sa stane čajkou v mojej knižke

 

 

… už je to trinásť rokov, čo narodeniny neoslavujem

 

Občas sa chce človeku kričať

 

S úctou venované môjmu najlepšiemu priateľovi…

 

Autor článku: Dávid Králik

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *