Obluda

ObludaNaše deti sú úžasné. Všetky, bez výnimky. Naučila som sa na ne tak pozerať a táto zručnosť je úžasná. Postupne je to nielen môj pohľad, ale aj ich vlastný. Pozerajú tak nielen na seba osobne, ale aj navzájom. Nie stále, ale pomaly, viac a viac… Koniec-koncov, ja to tiež nedokážem stále. Ale už sa teším, až bude pre mňa celý svet permanentne úžasný. 🙂

Deti vďaka tejto zmene pohľadu dokážu neskutočné veci.

Neviem, či sa dá o ne podeliť, ale pokúsim sa. Tento textík je o tretiakoch, ktorých som si „viedla“ od prvej triedy. Dávnejšie. Teraz už sú z nich vysokoškoláci. Rozvíjali sme cielene emocionálnu inteligenciu, učili sa sociálne zručnosti. Vedela som, že sú úžasní, no toto ma dostalo. To, čo ma naučil jeden z nich jedinou vetou…

Jedného dňa sme spoločne kreslili obludu. Veľký papier v strede kruhu sediacich detí, spoločná tvorba, posúvanie ceruzky, každý prikreslil niečo…

Obluda

Obluda

Obluda

Júúúúúj, či bola rozkošná! Okato obludná, jednoznačná. A potom niekto povedal, že takto ozajstné obludy nevyzerajú. Tie ozajstné vraj majú tváre ako z katalógu, sú nádherné, lákavé – inak by nikoho nedostali. Hra pokračovala smerom, ktorý udali deti. Rozprávali sme si o svojich najväčších strachoch a navzájom sa podporovali.

Bola som nadšená. Po prvýkrát deti pomenovali rozdiel medzi trblietavým obalom a obsahom. Zdalo sa, že chápu, kedy je obsah ozajstným pokladom aj bez pozlátka. Nakoniec si vymysleli, že každý nakreslí svoju osobnú obludu a kto chce, predstaví ju ostatným. Vymysleli k tomu aj krátku básničku:

Od bluda – do bluda,
prišla k nám obluda,
radostnosť v nás zháša,
že je taká naša.

Tlieskala som im v duchu, aj nahlas. Dokázali pomenovať svoju najväčšiu obludu a spriateliť sa s ňou.

Obluda

Obluda

Obluda

A potom mi Jožko vyrazil dych. Chlapček so všetkými „dys“, (dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia) ktoré sú. Mal „diagnózu“, prekážky v ceste učenia, ale prekonával ich denne s plným nasadením, vždy som ho obdivovala. Vždy chcel všetko dokázať. Jeho vedomosti boli rozsiahle, možnosť ukázať ich obmedzená na minimum. „Neschopnosť“ čítať – učil sa len z počutia a z toho, čo mu kamaráti boli ochotní zopakovať, nemohol si čítať zadania, pracovné listy, úlohy, testy… Našli sme správnu metódu a pooomaaalyyy prekonávali. Všetci žasli. Neschopnosť písať – stálo ho všetky sily niečo napísať. Sústredil sa na písanie tak veľmi, že mu úplne zmizol obsah. Nevadí, písal tlačeným. Od prvej triedy si vždy prosil k sebe svojho najlepšieho kamaráta. Keďže ten bol nadpriemerný, keď urobil svoje, čítal mu jeho zadania a občas zapisoval jeho odpovede. (Jožko mohol odpovedať ústne, ale chcel tak, ako ostatní).

Nakreslil obludu. Nádhernú.

A povedal: „Ja sa s ňou nepotrebujem spriateliť. Je to môj najlepší kamarát. Volá sa Mirko a sedíme spolu od prvej triedy.“

Vyvalila som oči. (?!?!?!) Keď videl môj údiv, dodal: „Je mojou najväčšou obludou, lebo bez neho nedokážem nič z toho, čo ostatní. A zároveň je to môj najlepší priateľ, lebo pozná všetky moje neschopnosti a s radosťou mi s nimi pomáha.“

Očakávala som, že jeho obluda sa volá dys. Ale poučila som sa.

Dnes, keď chcem robiť za svoje deti niečo, čo už dokážu, dokázať by mohli, alebo práve to objavujú, alebo len tak, aby som im to uľahčila, nastavím si zrkadlo. Som tá najkrajšia a najlá(s)kavejšia obluda vo svete svojich detí?

Potom sa spolu smejeme a skúšame vymyslieť, ako na to.

No občas sa aj tak cítim obludne.

Autorka textu: Ľubica Noščáková

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo na to teta školníčka a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *