(Po)Valentínske (po)doby lásky

z láskyKaždý sviatok je pre deti v škole príležitosťou vymeniť (ne)obyčajné učenie za učenie ozajstných životných zručností, často mimo školu. 🙂 U nás máme na takéto dni – presne ako aj na tie ostatné – svoje rituály, ktoré spolu tvoríme a vylepšujeme. Každý rok si myslím, že už to lepšie nemôže ani byť. A každý rok sa presviedčam, že môže.

Tento rok mám tretiakov, sú so mnou od ich prvej triedy.

Prvý rok chceli valentínske hry. Vyrobili sme srdce – zo zamotaných novín, okašírovali sme ho, nechali mu voľný stred. Zavesili sme ho a … Hrali sa na cvičené levy. Ja som držala maxisrdce a oni sa snažili po jednom preliezť cezeň, prepchať sa. Bez dotyku. Výsledok – cez srdce sa nedá prejsť bez toho, aby si sa ho dotkol! 🙂 Potom ho zavesili, napísali na papiere mená svojich blízkych a skúšali, ktoré vedia zasiahnuť do srdca a akú stratégiu zvoliť, aby určite trafili. 🙂 Bolo to úžasné a v kruhu to potom komentovali – musel som prísť celkom blízko, aby som vedel trafiť do srdca. Z diaľky proste srdce nezasiahneš. Super skúsenosť, povedala som si.

Rok druhý. Vymysleli valentínsku poštu. Každý napísal každému, čo má na ňom rád. Ja som bola poštár. Čitateľ pred celou triedou. A niektorí vyrobili zaľúbené Valentínky a odniesli ich pred všetkými spolužiačkam, ktorým patrili. Za lásku sa vraj netreba hanbiť. Wau! A vedieť pomenovať, čo mám na druhom a sebe rád… Žasla som.

Niektorí vyrobili Valentínky aj rodičom a súrodencom. Veď to je predsa podľa nich láska – mať niekoho rád. Otlačili sme svoje dlane prstovými farbami do podoby srdca. Čo tam po zamilovanosti. Sú ľudia, ktorých mám rád deň čo deň… Tí, ktorí idú spolu ruka v ruke, ako na tom obrázku.

Rok tretí. Čas darovať Valentína mimo školu. Domov dôchodcov. Pretože tam pravidelne chodievame a každý už máme „svojho“ starkého. Vďaka tomu ma poprosili z iného domova, či môžeme prísť aj k nim. Podcenila som komunikáciu. Nepredpokladala som, že domov má tri pobočky, a tak po preštudovaní ich webstránky som sa s deťmi vybrala do domova, bežného, pripomínajúceho vysokoškolský internát, s mobilnými pacientmi. Ľahšie prostredie, ako sme zvyknutí. Trochu ma prekvapilo, že ideme na inú ulicu, ako je adresa domova, ale… Mreže na dverách ma priam vydesili. Vošli sme. Zamkli za nami… Požiadali nás, aby sme sa správali ticho a pokojne – s triedou detí! Zložili sme si bundy a vošli do maličkej miestnosti, kde nás čakali starkí. Na vozíkoch, niektorí priviazaní, aby to „usedeli“. My sme mali pripravenú tvorivú dielňu – vyrobíme hrnčeky – ako symbol toho, kde sa cítime doma – vyzdobíme, namaľujeme, podpíšeme samovypaľovacími farbami, ozdobíme obrázkami pomocou deccoupage, navaríme čarovný nápoj lásky (bylinkový čaj s básničkou od detí), posedíme, vyrobíme menovky na dvere, porozprávame sa… Nuž, proste urobíme ozajstnú domácu atmosféru… A tu sme sa dozvedeli, že čelíme Alzheimerovej chorobe. Všetci starkí sú pacienti s rôznym stupňom. Zatiaľ čo ja som zhlboka dýchala, decká boli úúúúžasné. Ihneď sa prispôsobili, boli tiché, usmievavé, tvorili. Prvý problém nastal, keď babička nevedela svoje meno. Hm. Poradili sme si. Zistili, napísali. Potom nastal ďaľší. Hrnček stál pred ňou na stole, ale ona nás prosila, nech jej nejaký vyrobíme, lebo jej nikto neurobil. Ja som ju chcela presviedčať, že veď tento je ten jej. Nikolka sa usmiala, vzala ho do ruky a spýtala sa: A čo by ste na ňom chceli mať? Babička povedala, ona jej to tam dorobila a hrnček jej podala. Poďakovala. Situácia sa opakovala ešte dvakrát. Niektorým starkým takto deti vyrobili viacero hrnčekov. 🙂 Keď niektorého na chvíľu odviezli na toaletu, vracal sa so slovami: Kedy prídu tie deti? … Veď tu sú! Máte tu od nich darček… Niééé… Kedy prídu tie, o ktorých ste nám hovorila? Čaj sme nezvládli, starkí boli príliš unavení. Sociálna pracovníčka deťom poďakovala, porozprávala sa s nimi ešte a vysvetlila im, že hoci sa zrejme nebudú pamätať na konkrétne dianie, ostáva v nich pocit radosti a lásky a že sa o nich niekto staral a zaujímal. Že ich nálada sa po takej návšteve vždy na istý čas drží pozitívna, hoci si nepamätajú dôvod. Nebudú vedieť, kto sme. Veď často nevedia ani to, kto sú oni. Odchádzali sme a deti boli obdivuhodné.

Pani učiteľka, tí starkí to majú zložité… celý svet je im zložitý. No jednoducho si pamätajú láskavosť. Pocity. A viete čo? Niektorým sme urobili za hodinu aj troch rôznych Valentínov. A mohli by sme v tom pokračovať. Vlastne, my si robíme Valentína len na Valentína. Oni nevedia, kedy je Valentín, a tak im ho môžeme robiť stále. No nie je to skvelé?

Milí moji! Tak sme sa vďaka niečomu, o čom som ani nesnívala, že to zvládneme, dohodli na čarovnej veci. Nestačí povedať, urobiť láskavosť raz. Pamäť je klamlivá a dočasná. Pani učiteľka, mohli by sme odteraz robiť Valentínov stále? Že sa budeme správať tak, aby sme cítili láskavosť, ale aj ju konali, pomenúvali, vymieňali si ju medzi sebou… Spravme si takú schránku, kde každý deň každému napíšeme, čo sa nám tento deň páčilo na tom, čo sme spolu zažili…

Nuž, myslím, že tento rok je neprekonateľný. Už len tým, že nekončí. Láska je tu stále a deti prišli na to, že si ju treba dávať najavo, že sa netreba spoliehať na pamäť. Tlieskam im.

Pokojne sa pridajte. Stačí si doma umiestniť malú krabičku od bonboniéry v tvare srdca a nezabudnúť do nej pridávať lístočky pre všetkých členov rodiny. Alebo… vziať si malý trhací bloček lepiacich srdiečok a darovať vždy jedno tomu, kto pre Vás urobil niečo láskavé (nalepiť naňho a pomenovať to pritom)… Alebo… vymyslite si svoj rituál. A prekonávajte ho tak často, ako Vám to príde potrebné.

Valentín je len príležitosť. To podstatné sa neviaže na deň, hodinu, či minútu. Príležitosť je tu a teraz. Ďakujem starkým s Alzheimerom, ktorí mi to pripomenuli. A skvelým deťom, ktoré mi túto lekciu vysvetlili.

Ilustračná fotka: zsmedzilaba.sk

Autorka textu: Ľubica Noščáková

Share
Tento obsah bol zaradený v Napísali iní iní a označkovaný ako , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *