Taká škola v budúcnosti… to by bolo niečo…

…sedím pri úlohách z matiky a fakt sa mi nechce. Nakoniec, asi by som bola vadná, keby sa mi chcelo. „Ako by asi vyzerala škola v budúcnosti?“ preblesne mi hlavou. Zodpovednejšie ja prikazuje prestať myslieť na hlúposti a vrátiť sa späť k úlohám z matiky, ale myšlienky sa rozleteli a nebolo viac sily, ktorá by ich zastavila… „Krátke hodiny, dlhé prestávky, žiadne domáce úlohy, žiadne písomky…“ Len fantazírujem… škoda,“ pomyslím si a znova pozriem na matiku. Naraz záblesk, potom len čierno čierna tma všade naokolo. A ďalší záblesk. Som v tmavej miestnosti, ktorá mi trochu pripomínala učebňu chémie. Lenže takú z hororov…

„Ahoj!“ pozdravil ma a nečakajúc na odzdravenie, pokračoval: „Ty si kto?“ Bola som vystrašená. Z úst mi nevyšlo ani hlásku. „Halóóóóóó, si prítomná?“ opýtal sa ma ten hlas. „A-áno.“ odpovedala som. „Kde to som a ako som sa sem dostala?“ opýtala som sa vyplašene.

„No, omylom som sa hral so strojom času a pozeral som si starobylý zoznam primánov a to meno, že Králiková, ha-ha!“

„Takže ja som tu ako nejaký exponát?“ opýtala som sa najskôr urazene. „A to som sa dostala do budúcnosti?“ dodala som prekvapene, keď mi to všetko docvaklo a hnev bol ta het… „Áno a na obidve otázky,“ povedal ten čudný hlas. „A kto si ty?“ opýtala som sa posmelená predchádzajúcim rozhovorom.

„Ja? Kto by som bol! Volám sa Johny.“

„Johny la gente esta muy loca!“ zaspievala, či skôr zarepovala som. „Aha, jasné túto pieseň sme počúvali na hudobnej výchove, ako hudba 21. storočia,“ povedal Johny a ja som zostala pozerať ako omráčená. „Ešte jedna otázka, v ktorom storočí sme?“ opýtala som sa, aj keď som presvedčená, že mi odpoveď nijako veľmi ku šťastiu nechýbala. „No…“ na chvíľu sa zamyslel.

„V dvadsiatom piatom.“

„V dvadsiatom piatom?“ zopakovala som udivene. „Áno.“ povedal Johny. „Takže toto je škola v budúcnosti?“ znova som sa opýtala. „Hej,“ Johny zasa pritakal. „Teda pre teba, pre mňa je to prítomnosť,“ dodal zamyslene po chvíli.

„Wow! Vždy som si predstavovala školu v budúcnosti, musí to byť skvelé, žiadne úlohy, žiadne písomky, žiadna matika…“ „Čo?“ opýtal sa teraz on. „Matika, noooo, veď vieš, to plus to sa rovná to,“ povedala som najväčšiu samozrejmosť v mojom živote. „Pssssssst, nech ťa nikto nepočuje,“ povedal Johny.

Spýtavo som sa naňho zahľadela. „Neviem, ako je to u Vás, ale u nás musíme hovoriť matematika, slovenský jazyk, anglický jazyk a tak ďalej. Keby nás niekto počul, potrestali by nás.“ Začínala som mať zlé tušenie, no aj napriek tomu som sa spýtala: „Máte dlhé prestávky, krátke hodiny, žiadne domáce úlohy a žiadne písomky?“ „Skôr všetko naopak… krátke prestávky, dlhé hodiny, veľa domácich úloh a každý deň aspoň dve písomky.“ „Aha,“ povedala som a razom ma prešla chuť na úžasnú školu budúcnosti.

Na dôvažok ma Johny zobral ešte na jednu hodinu. V triede na mňa všetci tak čudne zízali, pravdepodobne preto, že som bola tak „čudne“ oblečená. Čudne podľa Johnyho a jeho spolužiakov, podľa mňa som bola oblečená perfektne. Farebne a veselo 😉 Tu však mali na sebe všetci čierne nohavice a čierne tričko, takže sa niet čo čudovať, že môj štýl nie celkom zodpovedal aktuálnej móde. Odrazu som si všimla, že nie len oblečenie, ale aj celá škola bola v čiernych farbách – steny, podlahy, lavice… No farba zďaleka nebola tým najhorším. Keď učiteľka vošla do triedy, musel ju každý pozdraviť osobitne a ten, kto sa zasekol, musel 500-krát napísať „Dobrý deň, pani  profesorka.“ Žiaci museli sedieť s rukami za chrbtom a museli byť vystretí. No a učiteľka na všetkých neuveriteľne vrieskala. Čudujem sa jej, že ešte nestratila hlas. Najväčší šok ma čakal po hodine, keď Johny s úsmevom zahlásil: „Aká milá pani profesorka a ako málo úloh nám dala!“ veľmi rýchlo som zhodnotila situáciu, keď som zbadala popísané krídlo tabule: „To je fakt málo domácich úloh! Už len jedna otázka a chcem ísť preč!“

Zmrznutá ruža (Autorka fotky: Viki Králiková)

Zmrznutá ruža (Autorka fotky: Viki Králiková)

„Pýtaj sa!“ „No…“ začala som, „máte tu nejaké úžasné stroje, ktoré vám uľahčujú život? Napríklad chodiace schody priamo do lavice, alebo tak niečo?“ „No vieš, ty si predstavuješ budúcnosť veľmi optimisticky, skutočnosť je iná. Jediný stroj, ktorý tu máme, je stroj času a keď už spomínaš tie schody… schody máme klasické, po ktorých musíš normálne šliapať a naschvál nám ich ešte predĺžili, vraj v zdravom tele zdravý vzduch. V praxi to znamená, že každé ráno zdolávam zas a znova Mount Everest,“ vydýchol a mne viac nebolo treba. „Čože? To nie je možné! Chcem ísť odtiaľto rýchlo preč!“ vykríkla som zdesene. „To ťa tak vystrašili tie schody, alebo čo?“ robil si zo mňa srandu Johny, ale nevšímala som si ho a znova som zopakovala: „Chcem ísť domov!“

„Tak dobre.“ povedal Johny a dodal: „Aspoň mám námet na projekt z dejepisu.“ Usmial sa a zamával. „Ahoj a ďakujem!“ pozdravila som ho a tiež som sa usmiala. Znova záblesk, čierno, ďalší záblesk a zrazu som sa ocitla doma pri matike.

Jeden by si myslel, že škola v budúcnosti je úžasná, ale nedajte sa oklamať, lebo jeden by sa mohol veľmi nepekne mýliť! Takže až raz, rovnako ako ja zatúžite, okúsiť chlebík študentov z budúcnosti, nezabudnite na to, že nie všetky naše predstavy sa zhodujú so skutočnosťou… niektoré sú od nej na míle vzdialené 🙂

Autorka článku: Viki Králiková

Tento obsah bol zaradený v Young guns a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *