Tibor Žubajík: Podpora každého človeka ma veľmi teší

Tibor Žubajík pri práčkeSused Tibor Žubajík (ďalej len STŽ) je postava známa z jedného šlabikára. Najskôr to vyzeralo tak, že ide o vymyslenú osobu, ale keď sa okolo nej strhla taká veľká vrava, bežne mlčanlivý Tibor to nevydržal a ozval sa, aby potvrdil svoju existenciu a ochotu diskutovať. Tibor usúdil, že najlepšie bude, keď sa k nám prihovorí cez učiteľov. Vraj sa chcel rozprávať s menovcom, aby sa mu ako tichému chlapovi ľahšie hovorilo. Nie je problém, pýtal sa učiteľ Tibor Repček (ďalej len UTR):

UTR: Ahoj, Tibor, som veľmi rád, že si sa nakoniec rozhodol prehovoriť. Vyzerá to tak, že si pracovitý a skromný človek. Ako si vysvetľuješ fakt, že sa práve tebou inšpirovali autori nového šlabikára?

STŽ: Mnohí za tým možno vidia rodinkárstvo, poniektorí si myslia, že žijem z toho, že som v šlabikári a už nechodím do roboty. Kolegovia sa zo mňa smiali, že teraz sa o mne učia deti v škole, že som slávnejší ako prezident. Minule si odo mňa na ulici dokonca jeden pán pýtal aj podpis. Nikto sa ma však nikdy nespýtal, či v šlabikári naozaj chcem byť.

UTR: Dokonca aj niektorým ostatným ľuďom si sympatický. Na internete to prejavujú napríklad tak, že ti vytvorili stránku na Facebooku. Čo na to hovoríš?

STŽ: Byť Žubajíkom nikdy nebolo príjemné, už len kvôli menu si zo mňa spolužiaci uťahovali. Stal som sa teraz známym a vôbec som si to neprial. Ako by ste sa cítili vy v čítanke? Ľudia o mne a Žofii napísali veľa hnusných vecí. Žofia mi vysvetlila, že to nenapísali o nás, ale o sebe, akí sú oni. My aj bez nich môžeme byť šťastní, pokaziť si to môžeme len sami. Podpora každého človeka ma veľmi teší.

UTR: Podľa toho, ako nezištne pomáhaš rodine bez otca – slobodnej matke Žofii a jej synovi Žigovi – sa mi zdá, že im veľmi dobre rozumieš. Aké detstvo si mal ty?

STŽ: So Žofiou si rozumieme, zo Žiga som mal strach a čakal som problémy. Teraz je naším hlavným problémom, kedy už nasneží poriadny sneh, aby sme postavili najväčšieho snehuliaka z celej ulice. Ja som ako dieťa vyčkával mráz, aby som mohol hrať hokej. Vtedy som prichádzal domov za tmy, keď už nebolo vidno puk a modriny. Zo Žiga Pálfy nebude, hokej ho nebaví, no na playku ma skoro vždy vytrieska. Teraz si spomínam, ako som so svojím otcom hral stolný hokej a tiež som ho skoro vždy porazil. Viete čím to je?

UTR: Žofia sa tvojej pomoci asi veľmi potešila. Ale čo Žigo? Ako ste si sadli na začiatku? Malý chlapec nemusí znášať najlepšie, keď jeho biologického otca “nahradí” iný chlap…

STŽ: Naposledy sme riešili, či ma má volať otčim. Dohodli sme sa, že ma bude volať ako doteraz – Tibi. Som pre neho skôr kamarát a aj to je ťažké. Naposledy sa vrátil od otca smutný. Chcel vedieť, kto bude s otcom cez Vianoce. Žofia potom tajne plakala. Snažila sa to skrývať, no ja ju už poznám. Toto vyriešiť a ani opraviť neviem, to nedokáže ani najlepší elektrikár na svete.

UTR: V otvorenom liste pánovi ministrovi školstva si spomínal, že Žofia s chlapcom už 5 rokov neboli na dovolenke. Žigo na dovolenke vlastne ešte nikdy nebol. Chystáte sa niekam spolu po svadbe?

STŽ: Minule sa ma Žigo pýtal, ako môže byť more slané, či sa tam niekomu rozsypala soľ a ja by som chcel, aby si slanosť mora vyskúšal aj naozaj. Miesto však neprezradím, má to byť prekvapenie aj pre Žofiu.

UTR: Prajem vám, aby ste spolu vytvorili šťastnú rodinu, nech Žigo s vami môže vyrastať ako šťastné dieťa. Ďakujem za rozhovor a držím palce!

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo na to teta školníčka, Čo to hovoríte? a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *