Už aspoň po stý raz

Už asi po stý raz začínam workshop a študenti sú zatiaľ rezervovaní. Som len ďalší dospelák, ktorý im chce vnútiť, čo by mali a čo nie…

Už aspoň po stý raz zažívam radosť, keď počas workshopu výskajú a tlieskajú…

Už aspoň po stý raz robia študenti v mojej skupine veci preto, lebo chcú a nie preto, že ich chcem ja, alebo nebodaj preto, že to tak robia všetci…

Už aspoň po stý raz vidím neuveriteľný zázrak, keď znudenosť a nezáujem vystriedalo nadšenie a radosť z úspechu…

Už aspoň po stý raz počujem smiech študentov, keď hovorím príbeh o robotníkovi, ktorý sa každý deň na stavbe hnevá, že má sendvič s tuniakom, pričom toto jedlo neznáša, no keď mu spolupracovníci navrhnú, nech požiada ženu o iný druh, on smutne skonštatuje, že si ten sendvič chystá sám…

Už aspoň po stý raz otváram diskusiu a po krátkej odmlke spustí sa na mňa záplava nespokojnosti…

Už aspoň po stý raz navrhujem, že by sa tí, ktorí chcú niečo urobiť, mohli po skončení celej akcie za mnou zastaviť a spoločne sa pokúsime nájsť riešenie…

Už aspoň po stý raz sa z tridsiatky študentov po skončení akcie zastavia len dvaja, ktorí okrem sťažností chcú niečo reálne aj urobiť…

Už aspoň… nie, nie, nie, toto sa mi ešte nestalo… chceli by sme to zmeniť, lebo je to skutočne vážna vec a mnoho študentov má kvôli tomu problém na maturitách. My? Nie, my ten problém nemáme, lebo nás učí iná pani profesorka a tá je skvelá a jej študenti tie veci zvládajú ľavou zadnou. Prečo to chceme riešiť, keď sa nás to priamo netýka? Lebo je to vážna vec a mnoho študentov má kvôli tomu problém na maturitách…

Už aspoň po stý raz som zažil niečo zvláštne krásne, niečo, čo ma napĺňa nádejou a optimizmom…

Autor článku: Dávid Králik

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *