V lietadle a v taxíku (a zajtra doma)

Lietadlo bolo poloprázdne. Pohodlne som sa usalašil a rozhliadol po ďalších spolucestujúcich. Kúsok predo mnou boli dve Rusky. Boli veľmi hlučné. Jedna z nich fotografovala cez okienko a druhá ju povzbudzovala. Kus za mnou sedel veľký Viking. Teda on asi nebol Viking, ale bol ozrutný a mal severský výraz tváre s blond vlasmi. Prilba by mu padla ako uliata…

Cez uličku sedel postarší manželský pár spolu s asi tridsaťročnou ženou (zrejme ich dcérou) a malým bábätkom. Letuška im práve vysvetľovavala, ako cestovať s dieťaťom, keď sa bábo rozplakalo. Detský plač je zvláštny fenomén. Aj keď nie je silný, človeku to drása celé vnútro. Dieťa neprestávalo. Započúvam sa a rozmýšľam, či tie deti nemajú niekde predvolené tie správne frekvencie, ktoré presne vedia, na ktorú strunu človeku zahrať, aby mu ho bolo ľúto. Nasadil som si slúchadlá a pustil film: Návrat kráľa. Plač sa rozplynul v kriku rohanských jazdcov… Keď film skončil, dieťa pokojne spalo. Zložil som slúchadlá a zaspal tiež… zobudil ma až oznam… „Dámy a páni, o dvadsať minút pristávame v Johannesburgu, dajte si stolíky a operadlá do pôvodnej polohy a zapnite si bezpečnostné pásy.“

Lietadlo pristalo načas. Všade bolo veľa ľudí. Vzal som si taxi. Taxikár bol černoch, okolo štyridsiatky, vysoký a štíhly. Dali sme sa do reči. Vraj má ženu a tri deti. Pýtam sa ho, či žije v Johannesburgu. Odpovedal, že on áno, no žena s rodinou žijú odtiaľ päťsto kilometrov. Bolo by to vraj finančne neúnosné, ak by mali žiť všetci tu. Najstaršie má desať rokov, to najmladšie dva mesiace. Prišlo mi ho ľúto. Na chvíľu prerušil rozhovor a začal horúčkovito telefonovať. Bolo zjavné, že si nie je celkom istý cestou na miesto, kam ma má zaviesť. Netrvalo dlho a ktosi mu poradil, aby odbočil za Fereira (aj keď on to vyslovil ako Ferrari). Ospravedlňujúco pozrel do spiatočného zrkadla a uisťoval ma, že vedel už pred tým, kadiaľ ísť, len si to chcel potvrdiť. Usmial som sa a skonštatoval, že by mi nevadilo, keby aj nevedel, ak sa s tým dokázal vysporiadať. Zatváril sa vďačne a rozpačito… čo ma trošku mrzelo, naozaj som ho nechcel priviesť do rozpakov.

Odrazu mi začal rozprávať, že robil pred časom automechanika, ale vraj to nebola taká dobrá práca. Bola ťažká a špinavá. Toto je vraj omnoho lepšie. Chvíľu sa zamyslel a potom povedal, že vlastne žiadna práca nie je ľahká. Dalo by sa vraj povedať, že všetky práce sú ťažké, ale na druhej strane, každá práca má svoje čaro a ak ho človek dokáže objaviť, dokáže sa vysporiadať aj s tou nešťastnou náročnosťou…

„A sme tu,“ potešene oznámil. „Adios,“ vravím mu a on na mňa vycerí biele zuby, potom si podáme ruku, aj ju trampsky zalomíme. Ako nastupuje do auta, odkazujem pozdravy aj jeho rodine…

Zistil som, že mám rád ľudí…

Zajtra letím domov…

Teším sa…

Adios…

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *