Zuzana Herichová: Všetko začne človek vnímať inak, ak má deti

Zuzana HerichováZuzana Herichová je mamina mladej rodiny s dvoma malými deťmi, ktorá sa približne pred 1,5 rokom presťahovala z Košíc do Nemecka. Otec tam išiel za prácou, starší chlapec do škôlky a Zuzana s mladším synom ostala doma. Originálne postrehy blogerky Zuzany ma ako učiteľa nemčiny na gymnáziu natoľko zaujali, že ich odporúčam študentom v rámci doplnenia si obrazu o živote v Nemecku. Za ini.sk sa pýtal Tibor.

Tibor: Ahoj, Zuzana. Veľmi ma teší, že si súhlasila s rozhovorom. Tvoje články o živote v Nemecku čítam, odkedy si ich začala písať. Dozvedel som sa z nich veľa, ale asi mi trochu ušlo, v ktorom Frankfurte to teraz s rodinkou bývaš. Takže v ktorom?

Zuzana: Vo Frankfurte nad Mohanom, v Hesensku.

Tibor: Prečo (alebo skôr pre koho?) ste sa presťahovali?

Zuzana: Nadobudli sme s manželom presvedčenie, že čaká nás a naše deti lepšia perspektíva v zahraničí. Rozhodnutie odísť zo Slovenska bola súhra mnohých náhod a skúseností. Odchádzali sme, keď sme mali dve deti a odpracovaných niekoľko rokov, takže to určite nebolo unáhlené. Za najdôležitejšie faktory môžem označiť spoločný rodinný život a financie, čo má samozrejme priamu súvislosť, pretože každá rodina peniaze potrebuje. Manžel ako lekár pracoval v dvoch nemocniciach, príliš veľa slúžil a tak sa pomaly dopracoval do situácie, keď mal voľný celý víkend priemerne raz za šesť týždňov. Všetko začne človek vnímať inak, ak má deti. Víkend pre nás neznamenal oddych alebo spoločné zážitky či výlety. A človek si uvedomí, že venovať náš čas deťom je najdôležitejšie. Lebo napriek toľko preferovanému mamonu sú deti najvzácnejší kapitál.

Tibor: Predpokladám, že ste tam nešli len tak na blind. Prácu a bývanie ste už mali dopredu dohodnuté? A kde vlastne bývate? V dome, v bytovke? Máte veľa/málo miesta? Aká veľká položka je bývanie?

Zuzana: Manžel je anesteziológ, čo je všeobecne na trhu žiadaná špecializácia. Prácu si našiel ešte pred našim odchodom cez agentúru a párkrát do Frankfurtu na pohovory vycestoval. V Nemecku je trh práce pre lekárov špecifický a tým sa vytvorilo mnoho agentúr, ktoré sa venujú iba tejto oblasti.
Bývanie sme tiež mali zabezpečené vopred. Nie je vôbec problém nájsť si ubytovanie až po príchode do Nemecka, ale s deťmi by to bolo omnoho komplikovanejšie. Bývame v samostatnom byte v rodinnom dome, v ktorom okrem nás žijú ďalšie dve rodiny. Tento typ domov je v Nemecku bežný. Máme veľkú záhradu, kde trávime celé leto. Deti tam majú bazén, pieskovisko, hračky a autíčka na vozenie. Pre dospelých sme si tam urobili letné posedenie a tak sme počas slnečných dní celé dni von.
Keď som sa od manžela na začiatku dozvedela, že nás čaká dvojizbový byt, bola som sklamaná. Dovtedy sme bývali v 4-izbovom o rozlohe 69 štvorcových metrov, kde bol trošku problém sa obchádzať. Po príchode som však zostala očarená. Byt má 115 metrov štvorcových, izby a kuchyňa sú priestranné. Mám aj vysnívanú komoru. Kúpeľňa je veľká ako jedna izba v paneláku. 🙂 Takže ma odtiaľ tak skoro nikto nedostane.
Cena za bývanie je samozrejme vyššia ako na Slovensku. Dôležité však je, že na Slovensku predstavovala táto položka polovicu nášho príjmu (vrátane hypotéky). Tu v Nemecku je to pre nás pätina.

Tibor: Píšeš prudko čitateľne. Čo si robila pred materskou?

Zuzana: Pred materskou dovolenkou som pracovala ako asistentka generálneho riaditeľa v jednej zahraničnej spoločnosti a mala som celú hromadu záľub. Okrem stretávania sa s priateľmi a zúčastňovania sa na spoločenských akciách súvisiacich s prácou som milovala knihy. Urobila som si certifikát z angličtiny a vyštudovala ekonomickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Píšem už pomerne dlho. Začala som už na strednej škole príležitostne pre nejaké časopisy, neskôr prišli blogy a isté obdobie som prispievala článkami do odborného mesačníka, ktorý sa venoval environmentálnemu manažérstvu.

Tibor: Vyzerá to tak, že v celku myslíš prevažne pozitívne. Ako sa to dá zvládnuť v zahraničí, kde ste odkázaní predovšetkým na samých seba? Alebo už máte niečo ako rodinných známych? Máte už nejaké finty, ktoré sa osvedčili?

Zuzana: Finta je jediná, zaujať pozitívny postoj. Museli sme si zvyknúť hlavne na to, že máme babky a dedkov ďaleko, takže ich cena stúpla priamo úmerne s počtom kilometrov, ktoré nás delia. 🙂 Tým pádom posedenia po reštauráciách, párty a iné životné slasti odsúvame na neskôr. V Nemecku žije dlhodobo aj sestra môjho manžela a keďže je už dávno vydatá za rodeného Nemca, poskytla nám mnoho cenných rád na zmiernenie úvodného šoku a sme samozrejme v priebežnom kontakte :-). Pre mňa je najväčším prínosom to, že trávime spolu ako rodina neporovnateľne viac času. Chodievame do lesov, na huby, na bycikle, na rôzne rodinné podujatia, rozhodne nám nuda nehrozí. Deti sú spokojné a my tým pádom tiež. V najbližšom období by som rada nadviazala kontakty s Nemecko – slovenským kultúrnym klubom vo Frankfurte, ktorého členovia ma na základe článkov oslovili. Ich činnosť je veľmi zaujímavá a chcela by som o nich vedieť čo najviac. Na druhej strane máme Slovensko ako dovolenkovú destináciu. Vždy si ten čas užijeme do poslednej minúty a má to celkom iné čaro.

Tibor: Chodíš na kurz nemčiny. Ako to tam prebieha? A ozaj, mladší syn, s ktorým si doma, chodí s tebou, alebo ho niekto stráži?

Zuzana: Mám za sebou ročný kurz nemčiny a veľmi pomohol. V súčasnosti sa učím doma tým, že sa obklopujem nemčinou všade, kde sa dá. Televíziou, rádiom a ľuďmi. Mladší syn, Filip, nastúpil tiež od augusta do jasličiek. Keďže mám obidve deti v jednej škôlke, snažím sa čo najviac zapájať do jej aktivít. Pomáha mi to nielen v jazyku, ale aj v sociálnych kontaktoch. Udržiavať priateľské vzťahy s mamičkami iných detí je tu kľúčové. Vzájomne si neskôr pomáhajú v strážení detí v prípade nutnosti alebo dobrého kamarátstva potomkov, keďže nemecké babky a dedkovia trávia dôchodok úplne inak, ako tí naši.

Tibor: Ako sa Nemci prepravujú po meste? Jazdia na bicykloch, chodia peši alebo využívajú autá?

Zuzana: Nemci mi pripadajú všeobecne omnoho viac fyzicky aktívni. V lesoch a prírode bežne stretnete dôchodcov s trekingovými paličkami, ako svorne šlapú a debatujú. Cyklistické chodníky sú tiež stále rušné. Omnoho viac sa hýbu na bycikli aj pri nákupoch či povinnostiach. Pred obchodmi, firmami, úradmi, ambulanciami, vlakovými stanicami či verejnými budovami sú všade parkoviská pre bycikle a sú vždy slušne obsadené.

Tibor: A ako sa Nemci stravujú? Dbajú na zdravý životný štýl, alebo to moc neriešia?

Zuzana: Nemci sú takí priemerní stravníci. Zásadný rozdiel je, že nevaria polievky, na ktorých sme my odchovaní. Spočiatku som sa celkom pobavila na kombinácii zemiakových placiek s jablkovým pyré, čo sa tu považuje za klasiku. Je to však iba kultúrny rozdiel v gastronómii. Nemci radi grilujú a robia si raklett (domáce grilovanie na horúcej platni). Radi kupujú bio potraviny a kvalitné potravinové produkty. Takmer zásadne preferujú nemeckú produkciu aj za cenu vyšších nákladov. Je to však podľa mňa otázka príjmu. Myslím si, že ak by mali Slováci viac peňazí, konali by rovnako.

Tibor: Ako to tam “u vás” vyzerá s filmom, hudbou, literatúrou? Sú tam nejaké lokálne/celonemecky známe osobnosti?

Zuzana: Človek presiakne nemeckou hudobnou produkciou veľmi rýchlo cez rádio. Aj ja už mám niekoľko obľúbencov a pátranie po texte je celkom slušný jazykový minikurz. V oblasti filmu zatiaľ nie som orientovaná. Pri dvoch drobcoch nestíhame ani správy a človek je rád, ak večer odpadne k spravodlivému spánku. V čítaní som došla po úroveň rozprávok. Tie, ktoré vychádzajú v edíciách ako klasické, sú presne rovnaké ako na Slovensku. O červenej čiapočke, siedmych kozliatkach či o drakoch. Najviac sa predávajú celosvetoví autori, ktorých diela sú prekladané do mnohých jazykov. Napríklad Joe Nesbo, Dan Brown a podobne.

Tibor: Keď si jedna moja žiačka prečítala tvoje články, skonštatovala, že Nemecko je celkom iný svet. Aj tebe sa to zdá?

Zuzana: Bola som úprimne prekvapená ohlasom na blogy, pretože som to vôbec nečakala. Dostávam množstvo mailov nielen zo Slovenska, ale aj z iných krajín, kde sa Slováci rozhodli žiť. Sú však aj názory, že to vnímam príliš optimisticky a mám ružové okuliare. Osobne si dovolím nesúhlasiť. Keď sme opúšťali Slovensko, mali sme cez 30 rokov, založenú rodinu a niečo odžité. Preto sa domnievam, že sú moje dojmy reálne. Okrem toho fungujeme ako normálna rodina s prácou, povinnosťami, naviazaný na daňový a sociálny systém krajiny. Či je Nemecko iný svet? Nie aj áno. Nie v tom, že aj tu žijú obyčajní ľudia. Malí, veľkí, tuční, chudí, veselí aj frustrovaní. A áno preto, že to tu funguje. Služby, príjemný profesionálny prístup, zdravotníctvo, systém, pravidlá, skrátka to, s čím človek prichádza denne do styku. Na Slovensku mi posledné obdobie pripadalo všetko príliš prepolitizované, bohužiaľ bez efektu v praxi….

Tibor: Povedzme, že by sa nejaká podobná mladá slovenská rodina tiež chcela presťahovať do Nemecka. Čo by si im pred takým dôležitým rozhodnutím poradila?

Zuzana: Nerada by som sa dostala do pozície jednoznačného odporúčania. Každý si musí sám zvážiť všetky za a proti. Ak nad niečím dlho polemizujem a nie som si istá, osvedčil sa mi “téčkový graf”. Na papier nakreslím veľké tlačené T, na jednu stranu benefity, na druhú negatíva a píšem si tam niekoľko dní všetko, čo mi napadne. Čo človek odchodom zo Slovenska stráca a čo mu to naopak prinesie ako výhodu. Pri niektorých kľúčových rozhodnutiach sa mi tento vtipný postup osvedčil. Pred odchodom sme už mali predstavu, koľko bude mať rodina príjem, čo budem robiť najbližšie obdobie ja, aký je plán po príchode s detičkami. To nám v rozhodovaní jednoznačne pomohlo.
Na druhej strane… pamätám si časy, keď som mala letieť na pracovnú cestu do Veľkej Británie a musela som z Košíc cestovať do Bratislavy pre víza. Ráno o tretej som už stála s množstvom ľudí v rade na ulici a cestu som si po niekoľkých hodinách, kým som prišla na rad, musela obhájiť rozhovorom. Rozhodnutie dať, alebo nedať víza bolo iba na pracovníkovi daného úradu. Dnes je cestovanie krásne jednoduché. Myslím si, že kto sa dokáže zdravo presadiť na Slovensku, zvládne to bez ujmy aj v zahraničí (pozor, platí to podľa mňa aj naopak…).
Netvrdíme, že sa raz raz v budúcnosti na Slovensko nevrátime. Nikto nevie, čo ho čaká. Život v zahraničí je však skvelá skúsenosť a jednoznačne v mnohom obohatí. Ak by som bola čerstvo po škole, veľmi pravdepodobne by som to skúsila… Prajem úsmev v duši a správne životné kroky.

Tibor: Ďakujem za rozhovor a želám tebe a tvojej rodinke príjemné pokračovanie nemeckého dobrodružstva. 🙂

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo to hovoríte? a označkovaný ako , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

2 odpovede na Zuzana Herichová: Všetko začne človek vnímať inak, ak má deti

  1. Spätné upozornenie: Rozhovor so Slovenkou žijúcou v Nemecku | Tibor Repček - učiteľ nemčiny a informatiky na gymnáziu

  2. Katarina povedal:

    Mila pani Zuzana,
    vasa uroven nemciny je asi este stale na slabej urovni a zrejme si mylite pojem dopyt a ponuka najomnych bytov a domov! Otvorte si oci (alebo internet) a zistite, ze najst si ubytovanie v ktoromkolvek nemeckom meste je poriadna drina. Zijem v Hamburgu, takze viem, o com pisem.
    Prehnane idealizujete zivot a prijmy v Nemecku!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *