Ako to v triede vyzerá, keď Martin “funguje”

Meno Martin* je fiktívne, no chlapec, o ktorom vám porozprávam, je skutočný…

(V rámci mojej návštevy letného campu Teach for Slovakia v Poprade som dostal zase raz príležitosť skúsiť trošku poblbnúť aj s deckami. Ako inak, príležitosť som si nenechal ujsť ;o)

Vstupujem do triedy. Predo mnou banda sotva desaťročných detí s veselými očami. Zoznamujeme sa, meno a rým a Martin hodí takú hlášku, že trieda ide do kolien. A ja spolu s ňou. Oceňujem nahlas, že jeho rým má len jednu chybu a tou je, že som ho nevymyslel ja 😀 Trošku poblbneme v úvode, akože zaklínadlo, aby sa nám všetko riadne podarilo a vzápätí “seriózny” tréning vzájomného motivovania a povzbudzovania (no dobre, tak slovo seriózny radšej nahraďme slovom oduševnený ;o). Ako sme sa tak pri povzbudzovaní rozbláznili, Martin spravil nejaký nebezpečný pohyb. Položil som mu roku na rameno a vravím, reku, na začiatku sme sa dohodli, že sa nik nezraní a toto bolo cvrk nebezpečné.

Hlavnou aktivitou bola práca v dvoch skupinách, ktoré mali preložiť piesň “O maňo” a vytvoriť rómsko-slovensko-obrázkový slovník. Decká pracovali ako divé, aby stihli za 10 minút, ktoré boli na to určené. Martin robil a vydržal temer celý čas, aj napriek svojej hyperktivite. Ocenil som ho. Keď decká prezentovali, v závere Martin nevydržal a vyhodil svoju papuču smerom hore. Opäť som mu položil ruku na rameno a pripomenul, že sme sa na začiatku dohodli na dvoch veciach. Bezpečnosť a slušnosť a ak jeho skupina prezentuje, nie je veľmi slušné vyrušovať ich.

Nakoniec sme ešte zreflektovali, ako sa nám darilo, čo by sme nabudúce mohli spraviť lepšie, neriešili sme, ktorá skupina vyhrala, lebo nešlo o súťaž, ale o to, či by sme nabudúce zvládli prácu lepšie, rýchlejšie, kvalitnejšie. V tejto časti som pripomenul dekám, v čom boli na dnešnej hodine výnimočné a na čo môžu byť hrdé. Verte, že každé z nich počas hodiny niečo dokázalo. Ako inak, hodinu sme zakončili piesňou a potom sa našli deti, ktoré si chceli skúsiť zahrať na gitare, tak som im tú príležitosť dal.  Bola to príJEMNÁ hodina, s kopu učiteľských chýb z mojej strany, no zároveň som odtiaľ odišiel jedným veľkým poznaním. Ak dieťa potrebuje pozornosť a my mu ju dávame nie len vtedy, keď zlyháva, ale aj vo chvíľach, keď uspeje, ak tieto chvíle ustrážime a dokážeme úspech dieťaťa pomenovať, je tu nádej, že aj veľmi problematické dieťa prestane byť v istom momente až tak problematickým.

Až o čosi neskôr, po hodine, som sa dozvedel, že Martin býva počas hodín veľmi problematický, často nejedná podľa pravidiel a nereaguje na upozornenia a pre učiteľa občas býva fakt ťažko zvládnuteľný. Okrem hyperaktivity je tu aj komplikované domáce prostredie, ktoré sa prejavuje neustálou potrebou získavať si pozornosti počas prestávok i cez hodiny. Počas mojej hodiny Martin viackrát uspel a viackrát zlyhal. Oboje som pomenoval, pri oboch typoch situácie Martin dostal moju pozornosť. Rozdielom bolo len to, že v situáciách, kedy uspel, sa zjavne cítil o niečo lepšie, preto boli postupne “zámerné zlyhania” vytlačené “zámernými úspechmi”. Myslím, že práve to bol hlavný dôvod, prečo Martin celkovo fungoval na mojej hodine veľmi fajn.

Meno Martin je fiktívne, no chlapec, o ktorom som vám porozprával, je skutočný… jedinečný a výnimočný. Keď nad ním rozmýšľam, vidím chalana, na ktorom obdivujem rýchle a bystré reakcie, odvahu riešiť veci aj vtedy, keď ostatní radšej mlčia a autentickosť…

Autor: Dávi;D Králik


*Pôvodné meno som zmenil s ohľadom na súkromie hlavného hrdinu.

Share
Tento obsah bol zaradený v Čo na to teta školníčka, Zo života (nielen hmyzu). Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *