Smiať sa čo to dá(žď)

Šťastný v daždiIdem si tak z roboty domov a mám štandardnú náladu so štandardným výrazom v tvári. Ani sa neusmievam, ani sa nemračím. Len si tak vykračujem štandardným krokom v štandardnom tempe. Ostatní ľudia tiež, ale zrazu sa začneme usmievať a zrýchľujeme…

Namieril som si to, ako aj všetci ostatní, pod strechu, vybral som dáždnik a pokračoval v ceste s klopkajúcimi kvapkami nad hlavou. Pravidelné zmoknuté výskania ma sprevádzali počas celej trasy. Bolo v nich počuť radosť zo vzrušenia. Teda aspoň ja som to tak cítil. A uvedomil som si, že sa usmievam. 🙂

Už onedlho radostný zážitok postupne prejde do nadávok na zmoknuté oblečenie a známi s rodinou budú nechápavo krútiť hlavou nad faktom, že som nezavolal, aby ma niekto vyzdvihol autom. Veď času som mal dosť, pokojne som mohol počkať. A mal som aj kde.

Kto vie, prečo je to tak, že si príjemný pocit radosti necháme pokaziť obyčajným sušením mokrých častí odevu. Zoblečiem to mokré, oblečiem niečo suché a hotovo. Žiadna veľká námaha, a predsa zotrie peknú spomienku na výborný vzduch a na detskú radosť z možnosti ísť rovno cez mláky, lebo však aj tak som už celý mokrý. 🙂

Prečo na druhý deň počúvam, ako kto zmokol a že to bola zase jedna strašná búrka, ktorá nepríjemne prekvapila? Ostatní ľudia si vari okolo seba nevšimli tú radosť? Neuvedomili si, že sa sami aspoň chvíľu usmievali? Dúfam, že im to celé ešte dôjde. 🙂

Ilustračný obrázok: wikimedia.org

Autor článku: Jaro Novotný

Share
Tento obsah bol zaradený v Zo života (nielen hmyzu) a označkovaný ako , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.